 |
Náš výlet do Kolumbie sa začal dosť komplikovane. Naše pozvanie sa objavilo už v novembri minulého roku, keď sme boli na IRO teste v Žatci, v ČR. Tu p. Zörner, prezident IRO, videl Dankinho psa Briana (veľký bradáč), ktorý sa mu veľmi páčil. Ponúkol jej, že IRO robí jednu akciu v Kolumbii, či by nechcela ísť. Samozrejme, |
kto by nechcel, ale bola tu veľká prekážka, reč. Danka nepozná žiadnu reč, a tak pozvanie viac - menej odmietla, lebo jej podmienka ísť bola, že s ňou musí ísť niekto, kto hovorí anglicky alebo nemecky a samozrejme aj slovensky. Pre Danku to znamenal koniec cesty do Kolumbie, nakoľko IRO túto podmienku nebralo do úvahy.
Avšak na začiatku marca tu pozvanie bolo opäť, nakoľko človek, ktorý mal ísť do Kolumbie s bradáčom namiesto Danky, mal nehodu, a tak Danka mala znovu šancu ísť do Kolumbie. Avšak jazykový problém tu bol stále, ale keďže IRO bolo pritlačené k múru, muselo s určitými ústupkami súhlasiť s tým, že s Dankou pôjdem ja ako tlmočník. Náklady na moju cestu sa rozdelili medzi IRO a moju organizáciu, za Danku hradilo náklady IRO. Tu nastal ďalší problém, mali sme málo času na vybavenie víz do U.S.A., nakoľko sa letelo cez Atlantu, štát Georgia v USA, a ja som mala platný pas len do mája tohto roku a jednou z podmienok udelenia víz je platnosť pasu 6 mesiacov po odchode z U.S.A. Tak sme začali naháňať čas. Rýchlo vybaviť pre mňa pas, zabezpečiť časenku na Americkú ambasádu v Bratislave, zohnať všetky potrebné listiny a doklady podľa požiadaviek ambasády. Všetko sa nám podarilo, víza sme dostali v utorok a v sobotu sme už šli.
V sobotu, 11.03., sme odchádzali z Banskej Bystrice o 06.00 hod. ráno. Zraz bol v Nemecku, blízko Mníchova v hoteli Hallnberg, a tak sme mali dosť dlhú cestu tam. Išli sme autom, nakoľko lety z Banskej Bystrice, z Bratislavy alebo z Viedne boli už na tento deň vypredané, ale aj tak by sme mali problémy ako prepraviť psa, pretože sme ho nechceli dať do batožinového priestoru. Na miesto sme prišli okolo 16.00 hod. a boli sme prvé. Hneď sme sa ubytovali v krásnej izbe č. 1. To bolo posledné európske pohodlie pred naším odletom do Kolumbie. Po nás už postupne prichádzali ostatní, Petra z Nemecka, Miha zo Slovinska, Mirela z Chorvátska a nakoniec prišiel Rudi a p. Zörner z Rakúska. Po ich ubytovaní sme sa zoznámili a mali sme krátku poradu o tom, čo nás čaká a aký je zmysel našej cesty do Kolumbie a oboznámil nás, že ďalší dvaja členovia výpravy sa k nám pripoja neskôr, jeden v Atlante a jeden až priamo v Bogote. P. Zörner nás všetkých pozval na spoločnú večeru. Jedlo bolo dobré, ale kedy som vedela čo ma čaká a neminie, bola by som sa najedla na celý týždeň dopredu.
Prišlo očakávané ráno. Raňajky nás už čakali. Po nich sme sa pozbierali a odišli sme na letisko. Museli sme tu byť už o 07.00 hod. ráno, takže odchod bol o 06.30 hod. P. Zörner šiel vybaviť všetky letiskové veci, potom sme odovzdali naše batožiny a čakali na odlet. Ľudia boli celkom vyvedení z miery, keď videli naše psy v hale, ale tie kríže alebo iné znaky preukazujúce, že sú to záchranárske psy, ich uisťovali, že sa nemusia ničoho báť. Na letisku v Mníchove mali psy ešte aj košíky, nevedeli sme, či ich môžeme dať dole alebo nie. Ale toto bol poslednýkrát, či ich mali na sebe, potom ich už nevideli celý čas. A je to lepšie, pretože záchranársky pes s dečkou a košíkom je veľký paradox. Počas čakania na let, tí čo mali psov išli s nimi von. Ja som zostala v hale, von bola otrasná zima. Na letisko nás prišiel pozrieť aj p. Hitch, človek, ktorý robí na úrade IRO. Priniesol so sebou 6 klietok pre psy, ak by sa náhodou vyskytol nejaký problém. IRO malo zlú skúsenosť s inou leteckou spoločnosťou minulý rok. Takže sa radšej teraz poistili. Nič sa však po dohode medzi IRO-m a leteckou spoločnosťou DELTA airlines nezmenilo, a tak psy mohli byť s nami v kabíne a nie medzi batožinami. Táto skúsenosť bola super aj pre nás, ale aj pre psy. Myslím si však, že im to bolo jedno, ako sa vezú, hlavne že sa vezú a môžu byť s nami. Lietadlo odlietalo o 10.00 hod., takže 40 minút pred odletom nás pustili do "nástupnej" haly. Do lietadla sme nastupovali ako poslední. Naše sedadlá s číslom 18 od A po G na náš už čakali. Miha s Mirelou na ľavo od nás a p. Zörner s Rudim na pravo. Ja, Danka a Petra sme sedeli v strednom rade. Toto lietadlo bolo celkom komfortné. Aj psy mali dosť miesta na ležanie. Počas 10 - hodinového letu sme pozerali 2 filmy, 2 rozprávky, mohli sme počúvať hudbu a medzi filmami nám boli poskytnuté informácie o lete, o pozícii lietadla, o počasí a tak. Psy boli neskutočne dobré, spali resp. ležali celú cestu. Aj letušky a spolucestujúci ich chválili. Jedna z letušiek dokonca ku koncu letu pri pristávaní po jednom zobrala psy na malú prechádzku po lietadle a išla ich ukázať pilotom. Jedlo, ktoré nám podávali, bolo otrasné, polotovary, niet iné čo dodať. Aspoň nápoje boli dobré.
Po pristaní sme mali cca 1 hodinu na to, aby sme sa znova zaregistrovali na ďalší let. Poščas tejto prestávky sme chceli vyvenčiť psy. Tu nastal veľký problém. Amerika, všetci zaneprázdení a nikto nám nechcel pomôcť ani dovoliť ísť so psami von, takže bezúspešne bez venčenia sme sa dostali opäť do lietadla. Aj napriek tomu boli psy úžasní. Spali celý let, tak ako aj my. Už sme boli unavení. Pustili ten istý film ako v predchádzajúcom lietadle, jedlo hnusné a miesta neuveriteľne málo pre naše nohy, nie to ešte pre psy. Ale uspokojili sa aj s tým málo, čo mali. Boli spokojní, ich pán, kamarát bol s ním. Po 4 hodinách a nejakých minútach a po rýchlej a uprednostnenej kontrole sme konečne, ale hlavne psy vstúpili n ozajstnú zem. Na letisku bolo strašne veľa ľudí čakajúcich na prichádzajúcich ľudí s ceduľkami a menami. Aj na nás čakali, ale nemuseli mať ceduľku, nás nebolo ťažké spoznať so 6 psami. Keď psy zbadali trávu, hneď vedeli, čo robiť. Bolo to nekonečné, ale ani sa nedivím po cca 16 - 17 hodinách. A náš pohľad na krajinu? Autá skutočne ako vo filmoch z týchto krajín. Drevené nadstavby, plachty. Samozrejme boli tam aj iné značky známe z našich ciest, ale tieto nás nečakali. Naložili sme psy, batožiny a aj seba do 3 áut a smerovali sme na miesto ubytovania. Cesta tam, podotýkam o 3 hod. ráno, bola celkom fajn, málo áut, ale cesty ako u nás. Ubytovanie bolo vzdialené od letiska cca 20 km, ale aj napriek tomu, sme šli asi 40 minút. Konečne sme dorazili na miesto. Tu sa začal skutočný kolumbijský život. Nastal problém s naším ubytovaním. Nechceli nm dovoliť, aby naše psy boli s nami na izbách, nemajú to povolené od správcu budovy - bývalý kláštor. Psy mali spať a byť po celý čas nášho pobytu v prepravkách. Samozrejme sme na to nepristúpili. Po dlhom rozprávaní a riešení situácie naše psy okrem Patricovho, aj so psovodmi išli späť inde. Ja, p. Zörner a Patric sme zostali v klášotre a Danka šla s Mirelou, Mihom a Rudim preč. Ubytovali ma na izbu s 2 perfektnými babami, resp. ženami z Brazílie a jednou domácou. To, že boli super, som vtedy ešte nevedela, a tak som najprv nemala z toho dobrý pocit. To sa však zmenilo hneď na druhý deň po našom zoznámení sa. Uznajte nemohla som to zistiť o nejakej 5 hodine ráno.
V noci resp. nad ránom nám bolo povedané, že raňajky so p 06.30 hod. a odchod na pracovisko je o 07.00 hod. ráno. Nemali sme veľa času na spánok, ale nevadilo mi to, som už na také veci zvyknutá. Keď sa niekam ide, nikdy sa človek veľa nenaspí. Veď načo by aj spal, treba spoznávať krajinu, nových ľudí. Skupinka, ktorá išla spať inde sa mala ráno vrátiť do kláštora a mali sme ísť spolu na tréning. A tu sa začalo naše chápanie po kolumbijsky. Všetko, čo je povedané večer, možno platí aj zajtra a o presnosti, to môžeme len snívať. Takže teraz po poriadku. Ráno som vstala s vedomím, že Danka príde naspäť, naraňajkujeme sa všetci a spolu odídeme na tréning. To bol veľký omyl. Raňajky boli po 07.00 hod. a odchod, už si nepamätám presne, ale zhruba o 08.30 hod. Samozrejme, že Danka a jej skupinka sa nevrátili. Stretli sme sa až na trenažéri, kde sme cvičili. A čas cca 11.30 hod. Prevoz z kláštora sa uskutočnil autobusom. Po jeho zazrení padla poznámka typu, že je to autobus z múzea. Nielenže tak vypadal, ale aj tak jazdil. Pri zaraďovaní "jednotky" sa ozval veľký rachot a škrípanie ozubených kolies prevodovky. To všetko bolo sprevádzané pokrikmi kolegov z Latinskej Ameriky. Neskôr som zistila, že tankovanie nie je ako u nás z vonkajšej strany autobusu, ale priamo v autobuse. Bola som z toho šokovaná, ale v tom čase, keď som to zistila, brala som to ako si už normálnejšie. Hlavné cesty v Bogote sa dosť podobajú tým našim, niektoré úseky fajn, iné s jamami. Ale tie bočné ako v časoch Márie Terézie. Žiadny asfalt, len ujazdené cesty s výmoľmi. Po zhruba hodine cesty sme dorazili na tréningové miesto. Ale Danku som tu nikde nevidela, aj napriek tomu, že ma uistili, že sa stretneme tu. Tak sme vyložili psov z auta, lebo tie do autobusu nemohli ísť a pripravili sa na ďalší priebeh. Pozreli sme si terén, na náš vkus trochu ľahký a malý, ale pre začiatok postačil. Spolu s ostatnými sme začali riešiť tréning, čo a ako budeme robiť, v akom poradí budeme cvičiť a tak. A tu sa opäť objavila kolumbijská nátura. Len sa hovorilo, hovorilo, hovorilo.... a cvičenie nikde. Počas tohto trénovania našich jazykov konečne prišla aj Danka s ostatnými. Opýtala som sa jej, čo sa stalo. Ona bola celkom spokojná, veď prečo nie. Ráno vstávali o 08.00 hod, ale aj o 06.00. hod. Strážená vyvenčila psa. Spolu s ňou išiel jeden domáci, zrejme pre jej bezpečnosť. Okolo bol samý betón, len zopár kvietkov, ktoré Brian poctivo označil. Po zbalení vecí nasledoval odchod na raňajky, ktoré som Danke závidela, lebo moje raňajky, ako aj ostatné jedlo nebolo nič moc. Keď sa najedli nastúpili do 2 áut, Danka do jedného auta a Brian do druhého. Vtedy netušiaca Danka bola ešte kľudná, myslela si, že obidve autá idú na rovnaké miesto. Omyl. Na Dankino veľké prekvapenie sa autá rozdelili a oni sa neplánovane stavili v obchode. Druhé auto pokračovali na tréning. Danka sa zľakla, lebo jej Brian, keď nevidí Danku a nie je uviazaný, zoberie nohy na plecia a hľadá ju. A to by nasledovali, keby otvorili auto bez Danky. Komunikácia bola ťažká, ale rukami, nohami vysvetlila Engelsovi (organizátor), nech dajú pozor na Briana. Čuduj sa svete pochopil a hneď volal, aby si dali pozor. Keď Danka konečne prišla na miesto, Brian ju už čakal. Na jej veľké prekvapenie len tak ležal na zemí bez priviazania. Keď sa prostredníctvom mňa pýtala, kto Briana vybral, bol to Miha. Len ho vybral, dal povel, veď naše jazyky nie sú až tak rozdielne a Brian ležal, nič si nevšímal, mal predsa povel. Asi tiež už rozmýšľal po kolumbijsky a mal čas, kým začne hľadať Danku.
Pondelkom začala naša spolupráca ohľadne spoločného tréningu a odovzdávania znalostí a skúseností pri výcviku záchranárskeho psa. Pondelkový tréning bol zameraný na výcvik v ruinách. Ruiny boli dosť ľahké a priestorovo malé. Ale pre začiatočníkov to bolo dobré. Výcvik začínal "priamym vyštekaním", teda pes videl ako figurant odbieha a skryl sa do betónových valcov, tunelov, skružín. Po tomto označení pes pokračoval vo vyhľadaní dvoch osôb. Jedna osoba bola ukrytá v členitom tunelovom úkryte a jedna vo výške. S tunelom väčšinou psy nemali problémy, tie nastali až pri vyhľadávaní, resp. dohľadávaní osoby vo výške. Problémy s týmto úkrytom nemali Mirela so sučkou Gunny-a (border collie, Croatia) a Miha so sučkou Uka (zlatý retriever, SLO). Ostatné psy s veľkou alebo menšou pomocou našli. Po vystriedaní sa všetkých psov sme sa rozdelili do dvoch skupín - jedna skupina so žiadnymi alebo len menšími problémami nájdenia figuranta vo výške a druhá skupina s problémami pri vyhľadávaní figuranta vo výške. Ja s Dankou sme boli v druhej skupine. Ani sme netušili ako zaujímavý bude náš výcvik pre domácich. Náš spôsob trénovania, ako aj spôsob odmeňovania psa za dobré vykonanie cviku bolo pre nich niečo nové. Po zahliadnutí nášho tréningu sa domáci "na nás vrhli" s otázkami a dokonca som bola požiadaná, aby som spravila figuranta pre jedného chlapíka z uruguajskej armády. Dosť nepochopiteľné bolo pre nich, že pes pri hľadaní ľudí nehľadá konkrétny pach človeka, ale že hľadá pach človeka vo všeobecnosti a že odmeňovanie nie je vecou psovoda, ale prácou figuranta. Po úspešnej konverzácii sa nám však podarilo toto vysvetliť, a tak domáci mali zas opäť viac vedomostí a skúseností s tréningom.
Ďalšie dni boli vyplnené skladaním skúšok z výkonu psa záchranára. Spočiatku sa vyskytol organizačný problém, ale ten sa neskôr vyriešil a skúšky sa mohli konať. Bol o ne veľký záujem, každý si chcel vyskúšať, aké to je robiť skúšku pod prísnym, ale spravodlivým okom rozhodcu - p. Hoffmana z Nemecka. Samozrejme nie všetci zložili skúšky, to sa podarilo iba tým, ktorí splnili skúšku na 70% z každej disciplíny. Najúspešnejší boli vojaci z uruguajskej armády, ale hlavne Fernadno, ktorý so svojím Falcom (nemecký ovčiak, Uruguaj) zložil 3 skúšky za 3 dni. Bol neuveriteľný a nekonečné šťastný, že to spolu dokázali. Z európskej skupinky boli najlepší Mirela a Miha s vysokým počtom bodov na skúškach les aj ruiny úrovne B, teda vyššieho stupňa.
Počas nášho pobytu v Bogote, hlavnom meste Kolumbii, prebiehala najväčšia medzinárodná výstava psov, ktorá trvala 4 dni a za jeden poplatok mohol majiteľ vystaviť svojho psa počas týchto dní a vždy bol posúdený iným rozhodcom. Na tejto výstave sme na požiadavku kolumbijských hostiteľov vykonali ukážku poslušnosti, obratnosti a špeciálneho výcviku záchranárskeho psa. Poslušnosť, resp. zostavu na ukážku nám pripravil Rudi z Rakúska, bola super a hneď sa nám zapáčila a myslím, že aj ľuďom priamo na výstave. Špeciálne cviky začali ukážkami začiatku výcviku psa záchranára, ktoré so značnými chybičkami demonštrovali kolegovia z Latinskej Ameriky a následne sa pokračovalo už v ukážkach vycvičených záchranárskych psov, ako v skutočnosti jeho práca vypadá a aký je zmysel výcviku a existencie záchranárskeho psa. Na základe počtu ľudí a potlesku nielen na konci ukážky, ale aj počas predpokladám, že ľudia boli touto demonštráciou nadšení. Po ukončení sa samozrejme, tak ako to býva, mnoho ľudí s deťmi zhrnulo okolo psíkov s požiadavkami o ich pohladkanie, o vyfotenie sa s nimi.
Náš pobyt v Kolumbii neznamenal len nadväzovanie kontaktov pri výcviku, ale aj upevňovanie vzťahov medzi kamarátmi - kolegami. Táto oblasť bola vyplnená spoločnými posedeniami a rozhovormi o všetkom možnom, no samozrejme hlavne o psoch.
Nadišiel pondelok, deň našeho návratu domov. Keď sme sem išli, bála som sa, aké to bude a ani som sa veľmi netešila, veď som tam išla bez mojich dvoch chlpáčov. Ale keď nastal čas odchodu domov, akosi sa mi ani nechcelo, bolo nám tu dobre, pekné prostredie, milí ľudia, ale hlavne v tom čase krásne teplúčko proti nášmu marcového chladnému zasneženému počasiu. V nedeľu večer, alebo skôr už pred polnocou, sa dostavil miestny veterinár, nakoľko sme potrebovali výstupné povolenie, že sú psy zdravé, nič sa im nestalo a že môžu opustiť krajinu a vstúpiť na územie U.S.A. Ráno sme vstávali zavčasu, lietadlo odlietalo už o 7.00 hod, takže sme tu mali byť už o 5.30 hod. Opäť sa všetko opakovalo, p. Zörner všetko vybavil, všetko nám prekontrolovali, aj nás a mohli sme nastúpiť na spiatočný let do Atlanty. Príjemným zistením v lietadle bolo, že s nami letí jedna z letušiek, ktorá s nami letela do Bogoty. Bolo vidno, že je potešená, keď nás zbadala a po pristaní lietadla sa ona a ešte jedna ďalšia letuška snažili vybaviť, aby nás pustili z letiskovej haly, aby sme mohli vyvenčiť psov. Boli veľmi milé, ale aj napriek tomu sa im to nepodarilo vybaviť. Poďakovali sme sa im za ochotu, rozlúčili sa s nimi a pokračovali ďalej. Tu na letisku v Atlante sme sa však rozdelili - jedna skupina, kde som bola aj ja s Dankou letela do Mníchova, druhá "skupinka" letela do Frankfurtu a tvoril ju p. Hoffman a tretia "skupinka" v zložení Patric letela do Zürichu. Posledné "ahoj" a už sme šli každý do svojej nástupnej letiskovej haly. Nasledoval nekonečný 10 hodinový let do Mníchova. Tu náš už čakali milí ľudia z nášho hotela Hallnberg, ktorí nás odviezli z letiska do hotela, kde sme sa po malom posedení a poďakovaní p. Zörnerovi rozišli, nasadli do svojich áut a cestovali domov. Po nás s Dankou prišiel vedúci Kynologickej záchranárskej brigády v Banskej Bystrici, p. Sarvaský, čo bola pre mňa výhoda, aspoň som nemusela taká unavená šoférovať tú dlhú cestu ja. Samozrejme sa nám s Dankou nešli zastaviť jazyky pri rozprávaní o Kolumbii a o zážitkoch.
Ale ako sa hovorí "Všade dobre, doma najlepšie", bola som už rada, keď som po tom všetkom zaspávala vo svojej postieľke.
FOTOGALÉRA
